Duševné zdravie si zaslúži rovnakú pozornosť ako to fyzické a predsa o ňom často hovoríme šepotom. Pri príležitosti Svetového dňa duševného zdravia (10. októbra) sme sa rozprávali s klinickou psychologičkou PhDr. Lindou Katona PhD. zo Psychiatrického oddelenia o najčastejších mýtoch, o „neviditeľných zraneniach duše“, ale aj o tom, ako môžeme od detstva posilňovať psychickú odolnosť a kedy je už čas vyhľadať odbornú pomoc.

 

• Aký najčastejší mýtus o duševnom zdraví vnímate v spoločnosti a čo Vás na ňom najviac mrzí?

Napriek tomu, že sa v dnešnej dobe aj prostredníctvom sociálnych sietí, rôznych aplikácií viac a otvorenejšie hovorí o duševnom zdraví stále badať stigmatizáciu ľudí, ktorí potrebujú psychologickú, alebo psychiatrickú pomoc. Najčastejšie sa stretávam s vyjadrením, že psychická choroba sa týka slabých ľudí a teda ide o prejav slabosti. Nikto z nás nevie, akú má „silnú“ psychiku, nikto z nás nevie, ako zareaguje v prípade oznámenia nevyliečiteľného ochorenia, v prípade smrti vlastného dieťaťa, v prípade straty zamestnania alebo v iných záťažových a traumatických situáciách, nikdy nevieme, kedy psychologickú intervenciu alebo pomoc psychiatria budeme potrebovať práve my, bez ohľadu na naše vzdelanie, či sociálny status. Zvládacie mechanizmy sú u každého človeka odlišné, závisia od spolupôsobenia mnohých faktorov a jednoznačne u nikoho nemožno vopred povedať, že v budúcnosti nebude musieť siahnuť po pomoci odborníkov na duševné zdravie. Mrzí ma, že mnohí ľudia odsudzujú osoby, ktoré navštevujú psychologické alebo psychiatrické ambulancie bez toho, aby poznali „históriu“ daného človeka.

• Čo si ľudia najčastejšie všimnú ako prvý signál, že sa im duševné zdravie zhoršuje, ale bagatelizujú to?

Jednoznačne to nemožno povedať. Pre niekoho to môže byť zhoršenie spánku, pre iného strata motivácie, prípadne objavenie sa úzkosti. Mnohí sa s tým snažia bojovať osamote, často sa nikomu o svojich obavách, úzkostiach nezdôveria, hľadajú informácie na internete, prípadne svoje ťažkosti bagatelizujú a návštevu psychológa, či psychiatra odsúvajú najmä z dôvodu hanby, či zo strachu z možného užívania farmakoterapie.

• Ak by ste mali pomenovať „neviditeľné zranenia“ duše, ktoré si ľudia najčastejšie nesú so sebou, čo by to bolo?

V praxi sa často stretávam s tým, že po čase pacienti začnú „odhaľovať“ svoje vzťahy s rodičmi o ktorých sa spočiatku vyjadrili, že s nimi majú pozitívnu emočnú väzby. Ak však viac analyzujeme pretrvávajúce postoje, iracionálne myšlienky, či presvedčenia, neraz spoločne narazíme na zdanlivo neškodné vyjadrenia, ktoré pramenia často z čias detstva a vychádzajú z úst pre nás najdôležitejších osôb, akými sú rodičia, starí rodičia, či autority v zmysle učiteľov, trénerov. Poznámky týkajúce sa výzoru, váhy, schopností ako napríklad „nejedz toľko, lebo budeš tučná“, „predbehne ťa aj mladší brat“, „si padavka“, „aj tak to nedokážeš“, sa s nami môžu vliecť celé roky a formovať naše správanie, ako i psychické prežívanie a postoj voči sebe samým, čo sa môže odzrkadliť v rôznych oblastiach života. Preto je práve pre rodičov aj učiteľov nesmierne dôležité ako pristupujeme k tým najzraniteľnejším a najcitlivejším osobám- k našim deťom, žiakom. Niekedy si ani neuvedomíme, že malá, pre nás bezvýznamná poznámka, môže negatívnym smerom ovplyvniť duševný svet dieťaťa a pretrvávať až do jeho dospelosti.

• Keby ste mali dať rodičom jednu vetu, ktorou môžu posilňovať psychickú odolnosť detí od mala, aká by to bola?

Nikto nie je dokonalý, neboj sa chýb, zlyhaní, lebo vďaka nim sa môžeš mnohému naučiť, vďaka nim sa môžeš stať silnejším, dôležité je vždy vstať a pokračovať v ceste.

 

• Aké sú podľa Vás najväčšie tlaky, ktoré dnes ohrozujú duševné zdravie – a to aj u ľudí, ktorí nemajú diagnózu?

Medzi najväčších nepriateľov duševného zdravia patrí stres, vyvíjanie nadmerného tlaku na seba s neschopnosťou oddychovať, teda workoholizmus, ako i opačný životný štýl v zmysle pasivity, nedostatku motivácie a životných cieľov. Neraz som mala skúsenosť s klientmi, u ktorých sa začali objavovať úzkosti a depresívne stavy, ktoré boli spôsobené nevhodným denným režimom – nedostatok spánku, nadmerný príjem nevhodných nápojov, potravín, absentovanie pohybových aktivít. Samozrejme naše duševné zdravie ohrozujú aj konflikty v partnerstve, v širšej rodine, či v zamestnaní, zotrvávanie v toxických vzťahoch, nepoznanie vlastných hraníc s ignoráciou osobných potrieb na úkor iných. Veľký tlak je vyvíjaný aj zo strany médií, sociálnych sietí, kde sa mylne prezentuje dokonalosť, krása, šťastie. Osoby s nižším sebavedomím, ktoré majú sklon k porovnávaniu sa, súťaživosti, či závisti môžu pociťovať negatívne emócie ovplyvňujúce duševné zdravie.

• Kedy je podľa Vás ten moment, že už nestačí „self-care“, ale je potrebná odborná pomoc?

Každý z nás pristupuje k starostlivosti o seba odlišne. Niektorí chcú byť vždy na prvom v mieste, čo s týka uspokojovania svojich potrieb, iní dávajú seba na to posledné miesto a ich prioritou je všetkých uspokojiť, o všetkých sa postarať. Niektorí sú citliví aj na malé signály, ktoré vybočujú z normy a iní sú akýsi „trpitelia“ alebo len pociťujú hanbu, či pocity zlyhania, ak zvažujú pomoc odborníka v oblasti duševného zdravia. Určite self-care nepostačuje, ak si na sebe dlhodobo, niekoľko týždňov, všímame výraznejšie zmeny nálady, spánku, ak sa nám opakovane objavujú symptómy v zmysle úzkostí, ak pociťujeme neustále napätie, depresívne ladenie, prípadne opakujúce sa myšlienky na samovraždu, ktoré narúšajú každodenné fungovanie. Nezriedka klient vyhľadá odbornú pomoc až po tom, čo ho viackrát o danej potrebe konfrontujú jeho blízki.

• Myslíte si, že môže existovať aj „príliš veľa sebareflexie“ – teda stav, keď sa človek v sebe začne utápať?

Sebareflexia je proces, kedy sa človek vedome zameriava na svoje pocity, myšlienky, konanie s tým cieľom, aby hlbšie porozumel sebe samému, svojim reakciám a tým sa viac osobnostne vyvíjal, rástol, menil v tom pozitívnejšom zmysle slova. Vďaka sebareflexii si dokážeme uvedomiť svoje slabé a silné stránky, dokážeme pochopiť naše chyby a meniť ich, aby sme v budúcnosti predišli podobným sklamaniam, či zlyhaniam.

Človek bez sebareflexie nedokáže kriticky zhodnotiť svoje nedostatky, má tendenciu nadmerne kritizovať ľudí navôkol bez toho, aby si priznal svoj podiel viny na možných konfliktoch, čo často vedie k disharmonickým, toxickým vzťahom s inými. Podobne, ako absentujúca sebareflexia, aj nadmerné zaujatie analýzou vlastných myšlienok, pocitov, správania môže narúšať psychické fungovanie človeka, nakoľko človek má akoby neustále plnú hlavu myšlienok o sebe, o tom, čo mohol spraviť inak, čo by bolo, ak by povedal to, či ono a dané negatívne zameranie sa na vlastné prežívanie vedie miesto zmeny k lepšiemu k stagnovaniu a pociťovaniu nadmerného stresu, frustrácie, či pocitom menejcennosti.

• Čo je podľa Vás malý každodenný návyk, ktorý má pre psychiku väčší význam, než si ľudia uvedomujú?

Vďačnosť a pohyb. Sústredenie našich myšlienok na sklamania, problémy, nedostatok, v nás vyvoláva zvýšený stres, úzkosť, obavy. Ak však zameriame našu pozornosť na „dary“, ktoré máme, vo významnej miere ovplyvňujeme naše psychické prežívanie pozitívnym smerom. Rovnako ako každodenná vďačnosť, aj pravidelný pohyb – strečing, prechádzka, môže pomôcť „vypnúť“ našu dušu od každodenných starostí, vyčistiť hlavu a znížiť mieru každodenného stresu.

• Zmenil sa spôsob, akým sa rozprávame o psychike za posledných desať rokov?

Najmä vďaka sociálnym sieťam sa téma duševného zdravia dostáva viac do povedomia ľudí. Existujú mnohé aplikácie, platformy, ktoré poskytujú informácie o duševných ochoreniach, ako i priamu pomoc prostredníctvom on-line konzultácii so psychológmi, vďaka čomu je prístup klientov k pomoci rýchlejší a anonymnejší. Taktiež pozitívne hodnotím skutočnosť, že viaceré známe osobnosti otvorene hovoria o svojich psychických ťažkostiach, čím sa snažia odbúravať mýty o pacientoch s duševným ochorením a tak prispievať k znižovaniu miery stigmatizácie.

• Keby ste mali moc zmeniť spôsob, akým sa na Slovensku hovorí o duševnom zdraví, čo by ste zmenili?

Za prioritu považujem oblasť edukácie. Mali by sme si všetci uvedomiť, že naše duševné zdravie je rovnako dôležité ako zdravie fyzické a je potrebné mu venovať dostatok starostlivosti. Naše telo a psychika sú dve prepojené nádoby a jedno bez druhého môže len ťažko fungovať. Napriek týmto skutočnostiam sa mnohým ľuďom aj v súčasnosti ťažko hovorí o svojich problémoch a informácie o negatívnych myšlienkach, či prežívaní vnímajú veľmi citlivo, či zahanbujúco.

Nakoľko celosvetovo narastá počet detí so psychickými ťažkosťami, určite by som začala s edukáciou o duševnom zdraví už v školskom veku. Do učebných osnov by som zaradila predmet, kde by sa žiaci dozvedeli viac o fungovaní psychiky a hravou formou by spoznávali seba samých, učili by sa asertivite, rozvíjaniu sociálnych a komunikačných zručností, ako aj sebareflexii, schopnosti pomenovať svoje emócie a zvládať ich adaptívnym spôsobom.

Za pozitívny prínos by som považovala aj pravidelné prednášky, či diskusie so psychológom vo firmách pre zamestnancov na rôznych pracovných pozíciách počnúc od robotníkov vo výrobe, až po vysoko postavených manažérov, nakoľko tlak na pracovisku, ako i časté konfliktné medziľudské vzťahy prispievajú k zvýšeniu stresu s čím priamo súvisí zhoršenie psychického stavu jednotlivcov .

Okrem edukačnej činnosti považujem za dôležitú otvorenosť, citlivosť a ľudskosť pri zdieľaní osobných príbehov, ktorými môžeme poukázať na to, že so psychickými ťažkosťami nie sme sami a existuje účinná pomoc.  Práve vďaka láskavému prístupu, primeranému slovníku bez „nálepkovania“, zosmiešňovania a bagatelizácie môžeme druhým pomôcť otvoriť sa a bez strachu z možnej diskriminácie ich nasmerovať na odborníkov, ktorí im môžu poskytnúť včasnú intervenciu.